Bez slaniny a praženice som nevládala pretekať, spomína veľký talent československej atletiky

Source: mynovohrad.sme.sk
Author: Jozef Mikuš, Marcela Ballová, Martin Jurčo, Lucia Šmigovská, Kristýna Peštová

LUČENEC/BUZITKA. Preteky v Prahe odbehla s čokoládou v ruke, počas maratónu v Japonsku jedla keksíky. Vytrvalkyňa ĽUDMILA MELICHEROVÁ patrila k talentom československej atletiky.

Dotiahla to na medzinárodné fóra, jej kariérnym vrcholom bola účasť na Letných olympijských hrách v Soule v roku 1984. Maratónsku trať pod piatimi kruhmi zdolala ako 45. v poradí. Tvrdí, že keby vtedy neprepálila tréningy, mohla dobehnúť v prvej desiatke.

Rodáčka z Buzitky pri Fiľakove si cestu profesionálnej športovkyne vybrala, aby uvidela svet. Na základnej škole dúfala, že sa tak dostane aspoň do krajského mesta, no za 25 rokov aktívnej kariéry navštívila desiatky krajín.

A hoci už pre zdravotné problémy nebeháva, športu je naďalej verná.

Prečo pred pretekmi jedla slaninu a praženicu? Ako sa jej podarilo vyhrať dve autá? Aké to bolo vyrastať pri Fibingerovej, Kocembovej či Kratochvílovej a čo ju spája s kanadským šprintérom Benom Johnsonom? Prečítajte si zaujímavý príbeh úspešnej športovkyne.

Kedy ste si boli naposledy zabehať?

Pred necelými desiatimi rokmi. V roku 2014 som podstúpila operáciu kolena a odvtedy som nezabehla ani meter.

Nechýba vám to?

Najprv som si myslela, že sa mi skončil život. Keď som v roku 2005 po štvrťstoročí ukončila profesionálnu kariéru, tešila som sa, že budem behať kde chcem, s kým chcem a ako rýchlo a ďaleko chcem. Vydržalo to len to do spomínanej operácie.

Prvý rok po nej bol strašný. Pomohol mi však bicykel, do ktorého som sa doslova zažrala. Takže kým pred desiatimi rokmi bol mojím životom beh, dnes som už kovaná cyklistka.

Čo vás priviedlo k atletike?

Zvedavosť. Vyrastala som v dome so štyrmi súrodencami a mama nás na striedačku raz za mesiac posielala na nákup do Lučenca. Nevedela som sa dočkať, kedy príde rad na mňa. Vždy som chcela vidieť svet, ale ďalej ako do okresného mesta som sa nedostala.

Keď mi raz kamarát na základnej škole povedal, že začal súťažne behať a pretekal až v Považskej Bystrici, chytila som príležitosť a dala sa na atletiku. Vtedy som dúfala, že uvidím aspoň Banskú Bystricu. O návšteve Rakúska, Nového Zélandu, Južnej Kórey či Japonska som ani nesnívala.

Ako sa školáčka z Buzitky na konci 70. rokov dostala do sveta profesionálnej atletiky?

Mala som sa prísť ukázať do Lučenca, kde som musela odbehnúť šesťstovku. Tréner najprv neveril, že som ju zvládla v takom dobrom čase. Myslel si, že sa mu pokazili stopky a musela som bežať ešte raz. Potom vraj ďakoval bohu, že dostal taký talent.

Tým trénerom bol skvelý Ivan Eibner, ktorý vychoval napríklad Evu Murkovú, úspešnú skokanku do diaľky. V tíme mal zverencov z rôznych atletických disciplín a dokázal ich dostať až za hranice ich možností.

Aj vďaka nemu som už po roku bola v československej reprezentácii. Po základnej škole som začala študovať na pedagogickej škole v Lučenci, no prišlo nariadenie, a tak sme v roku 1980 spolu s trénerom a jeho rodinou odišli do banskobystrickej Slávie.

Vtedy ste asi nemali také možnosti športovej výbavy ako dnes.

Kdeže, behávali sme v teniskách z Číny. Až ako reprezentanti sme od atletického zväzu dostali adidasy a šuštiakovú súpravu, čo bola veľká vzácnosť. Spomínam si, že na dvojtýždňovom sústredení som si nemecké tenisky obula len raz, potom som ich radšej ukryla do skrine.