Blog N: Sme zbabelý národ?

Source: Denník N
Author: Karol Jesenák

Vyjadrenie Martina M. Šimečku o zbabelom národe a následná reakcia poslancov Smeru - SD už takmer notoricky otvára starú otrepanú otázku, či sme, alebo nie sme zbabelý národ. I keď jednoznačná odpoveď na to neexistuje, neznamená to, že diskusia o tom nemá žiaden význam. Práve naopak, je užitočné baviť sa o tom práve teraz.

Hneď na začiatku by sme si však mali uvedomiť, že hlavný zmysel oznámenia pre možný trestný čin hanobenia národa, ktorého neúspech musí byť jasný aj jeho iniciátorom, je vytlačiť do úzadia hlavný problém dnešných dní, ktorým je súčasné vyčíňanie vládnej koalície. Paradoxne, jeho nechceným dôsledkom je, že obrátil pozornosť práve na tému zbabelosti, ktorá bezprostredne súvisí s aktuálnym dianím na Slovensku.

Keďže tento text je určený aj zarytým nečitateľom Denníka N s historickou podkutosťou čerpanou obyčajne z vyjadrení našich najväčších intelektuálov (Fico, Harabin, Kotleba, Blaha a iní), iba skromne pripomeniem, že veľa bodov za tú národnú zbabelosť by sme si mohli udeliť najmä za masívnu kolaboráciu s Hitlerom počas Slovenského štátu. Samozrejme, s mimoriadne iniciatívnym slovenským príspevkom v podobe protižidovských zákonov, za platenie jednosmerného lístka do koncentračných táborov a za organizáciu týchto transportov. V tom sme boli v rámci Európy skutočne unikátni. Mohli by sme pokračovať iniciatívnymi formami kolaborácie s vtedajším Sovietskym zväzom (SSSR) a pokračovať "spoluprácami" s ruským následníkom tohto útvaru až do dnešných dní. No a potom je tu súčasná masová zbabelosť zakomplexovaných idiotov, ktorí z klávesnice svojho PC anonymne urážajú, vyhrážajú sa a obťažujú kdekoho vrátane obdivuhodných žien, ku ktorým patrí aj hlava nášho štátu. Veľmi dobre vedia, že ich hrdinstvo sa končí za dverami ich kutice, pretože niekde na ulici by za svoje reči dostali riadne cez hubu, alebo by skončili na polícii. Proti zbabelosti tu stojí Slovenské národné povstanie, ktoré síce až tak národné nebolo, to však nič neberie z hrdinstva jeho obetí, všetkých zúčastnených a jeho podporovateľov. Mnohí z preživších si to po nástupe komunistov ešte dodatočne odskákali dlhoročným žalárom. No a, samozrejme, sú tu aj hrdinovia zachraňujúci židovských spoluobčanov počas Slovenského štátu a mnohí slušní, ktorí v rámci svojich možností aspoň nezneužívali právomoci režimu v druhej polovici minulého storočia. To tiež často vyžadovalo malé osobné hrdinstvo. No aj dnes máme malých aj veľkých hrdinov práve dosť. "Za" aj "proti" je však toho omnoho viac, ale vydolovať z toho nejaký jednoznačný záver sa nedá.

Možno pochopiť rozhorčenie nad Šimečkovým vyjadrením od niekoho, kto tým zbabelcom nie je a ani nebol, no práve od neho to rozhorčenie je dosť nepravdepodobné, pretože veľmi dobre vie, čo stojí prejavenie aj toho minimálneho odporu proti nespravodlivosti. Presne tak, ako to vie aj M. Šimečka, jeho rodina a množstvo ďalších. Takže vôbec nie je prekvapujúce, že zástancovia "hrdej nepoškvrnenosti" nášho národa sú často práve tí zbabelci. Keby tvorili nejakú minoritnú časť spoločnosti, nie je s tým problém. Ak sa však stávajú exponovanými persónami s veľkým mediálnym výtlakom, začnú v spoločnosti zahmlievať obsah významu slova "zbabelosť", prípadne ho transformovať na niečo, čo vyzerá na prvý pohľad pozitívne. Tak ako napríklad teraz menia zbabelú podporu Putina za boj "v prospech mieru". Ak sa tieto osoby stávajú reprezentantmi celej našej spoločnosti, je zarobené na úplnú katastrofu. Slovensko je práve teraz v tej situácii. Keď raz budeme mudrovať o tom, kto za to môže, nezabudnime na našu osobnú účasť na tejto katastrofe, či už priamou podporou týchto politikov alebo svojou pasivitou. V tejto súvislosti ma vždy fascinuje morálne rozhorčenie mojich známych z okruhu podporovateľov tejto vládnej garnitúry, keď začnú viniť za 2. svetovú vojnu Hitlera a nemajú pri tom ani poňatie o tom, ako sa vlastne dostal k moci. Že na začiatku to boli aj "pekné národné pivné slávnosti" s maličkými ideologickými vložkami, ktoré neskôr vystriedali študentské bitkárske hordy z nemeckých univerzít, ktoré sa po "dobre vykonanej práci" bežali ukryť pred políciou na pôdu svojej alma mater, pretože tam nesmela vstúpiť z dôvodu zákona o nedotknuteľnosti akademickej pôdy. Samozrejme, bolo to komplikovanejšie, ale tá jeho podpora bola od presne takých "miernych" občanov, ktorých tu máme aj dnes. Nemecko a Európa mali po 1. svetovej vojne aj inú alternatívu ako Hitlera, a preto by sme nemali zabudnúť na obdivuhodného nemeckého liberálneho politika Walthera Rathenaua, jeho vraha a na prezidenta USA Woodrowa Wilsona (drobná poznámka pre našich "antiamerických").

I keď nemôžeme urobiť všeobecné závery o našej zbabelosti za väčšie historické obdobie bez toho, aby sa proti nim nedali vytiahnuť vážne protiargumenty, nie je problém sa vyjadrovať ku konkrétnym činom konkrétnych ľudí. A tu by sme sa mohli obmedziť na súčasnú situáciu na Slovensku. Často sa vysvetľuje umožnenie vyčíňania dnešnej vládnej koalície zbabelosťou jej takzvanej "rozumnej" časti. Možno to tak je a možno je to iba jej obyčajný egoizmus a prospechárstvo. Jedno horšie ako druhé. Predsa len, ak sa pozrieme na stranu Smer - SD, nemožno sa vyhnúť dojmu, že ide o zoskupenie ľudí, ktorí veľmi dobre vedia, čo chcú, ale zároveň aj konformných zbabelcov, ktorí držia hubu aj pri tých najotrasnejších výčinoch svojho šéfa. Asi najilustratívnejším prejavom tejto zbabelosti a vzťahov v tejto strane by mohol byť obrázok ešte z čias vyčíňania pandémie, keď "veľký šéf" pred kamerami niečo trepal s plexisklovým krytom pred ústami a za ním stála horda jeho súkmeňovcov bez akejkoľvek respiračnej ochrany. Je ťažké uveriť, že aspoň niektorí z nich sa nebáli rizika infekcie. Zrejme žiaden príkaz nedostali, no vedeli, čo sa patrí.

V súčasnosti sa za najexponovanejšieho predstaviteľa zbabelosti považuje Peter Pellegrini. Treba uznať, že tvrdou prácou si vydobyl asi už večnú slávu referenčnej jednotky zbabelosti, takže dnes sa diskutuje už iba o tom, či jej značka bude 1 Pel, alebo 1 Pot (od slova podržtaška). (Značka Pt je totiž už prisúdená platine, ktorá nemá s naším politikom asi nič spoločné. Snáď iba toľko, že vydrží bez ujmy aj veľmi agresívne prostredie.) Pripájam sa však k názoru nášho diplomata Rastislava Káčera, že z pozície servilného prisluhovača sa z neho stal aktívny spoluvinník za naše smerovanie do pekla, čo by ho mohlo diskvalifikovať z kategórie zbabelcov. Napriek tomu by sme na jeho servilnosť nemali zabúdať a tento titul by ho mal zdobiť aj počas prezidentskej kampane, prípadne aj účinkovania v Grasalkovičovom paláci.

Čo sa týka právneho sporu, či tvrdenie o zbabelosti národa je hanobením národa, problém je asi aj v tom, že vôbec nie je jasné, čo do tejto kategórie vlastne patrí. Napríklad také naše obľúbené ľudové tvrdenia o tom, že všetci Slováci sú idioti. Samozrejme, netreba to brať doslovne, pretože sa tým vždy myslí iba tých 50 % populácie, prirodzene z tej druhej strany barikády. Inak niet divu, že M. Šimečka sa na podaní trestného oznámenia dobre zabával. Podávali ho totiž poslanci strany, ktorá reprezentuje tú najodpornejšiu stránku širokospektrálnej zbabelosti, so šéfom mudrujúcim o tom, že v prípade ohrozenia Slovenska pôjdu naši potenciálni vojaci na PN-ku. Tragikomédia toho je v tom, že kým názor na našu zbabelosť by podľa nich mal byť trestným činom, tak navádzanie na zbabelosť nie je u nás problémom, ktorý by si zasluhoval väčšiu pozornosť. Pritom často ide o fatálne ohrozenie bezpečnosti nášho štátu, tak ako napríklad vyhlásenie, že my s Rusmi nikdy bojovať nebudeme. Pochádza od nášho "mimoriadne národného" kandidáta na prezidenta Š. Harabina s ambíciou stať sa tak aj hlavným veliteľom našich ozbrojených síl. Naozaj sa máme zmieriť s tým, že sa tu nenájde nik, kto by jasne povedal, že budeme bojovať s kýmkoľvek, kto bude zabíjať našich ľudí a ničiť ktorúkoľvek časť našej krajiny, a preto sa máme na to zodpovedne pripraviť? To nie je výzva k vojne, ale k mieru.

Zbabelosť nie je pekná vlastnosť, ale má predsa len rôzne stupne. Dá sa pochopiť, ak sme počas minulého režimu veľmi nevyskakovali preto, aby sme mohli robiť svoju prácu, prípadne aby sme svojich blízkych neuvrhli do vážnych nepríjemností. Naša súčasná zbabelosť je však odporná, pretože za prejavenie názorov nás (zatiaľ) nik z práce nevyhadzuje. Je našou vedomou iniciatívou a už sa za ňu ani nehanbíme. Zdá sa, ako keby podpora Putina bola akousi našou alergickou reakciou na hrdinstvo Ukrajincov. To akoby nám nastavovalo krivé zrkadlo so všetkými detailmi nášho odporného pätolizačstva, ktoré tak radi dávame najavo v pohodlí našich obývačiek, krčiem a kaviarní. Paradoxom je, že si ho môžeme dovoliť iba vďaka Ukrajincom. Zbabelosť naozaj nie je pekná vlastnosť, ale existuje aj niečo omnoho horšie. Je to absencia ľudskosti, empatie, teda bezcitnosť a často aj "pridaná nadhodnota" nenávisti, ktoré sú často asi primárnym dôvodom zbabelosti.

To, či sa chováme ako zbabelý národ, rozhodnúť síce nemožno, ale kladná odpoveď sa môže viac alebo menej blížiť k pravde. Napríklad v prípade, že budeme mať zároveň zbabelú vládu a zbabelého prezidenta, no a, samozrejme, tisíce ich podporovateľov, ktorí navyše obdivujú aj najzbabelejšiu svetovú persónu súčasnosti, ruského prezidenta V. Putina. Úbožiaka, ktorý je zbabelý ísť do normálnej predvolebnej diskusie a pre istotu dá zavrieť alebo zabiť svojich oponentov. O zbabelosti jeho terajšej vojny ani nehovoriac.