Oslávili narodeniny a zobudili sa do vojny. Nový domov našli v Martine

Source: myturiec.sme.sk

MARTIN. Na Slovensko prišli s dvoma batohmi a malou taškou. Hoci Olha s dcérou odjakživa snívali o tom, že budú žiť a študovať v Európe, nepredstavovali si, že za ich odchodom do zahraničia bude vojna.

Po tom, čo ich krajinu napadlo Rusko, svoju domovinu dočasne vymenili za turčiansky región. Dnes v ňom vidia nielen útočisko, ale už aj svoj domov a budúcnosť.

Olha 23. februára oslávila narodeniny a na druhý deň sa zobudili do vojny. Ich mesto začali bombardovať ruské rakety. Hoci tušili, že Kremeľ čosi plánuje, ne-chceli veriť, že spustí inváziu. Ráno tak obvyklú cestu do školy vystriedala cesta do neďalekého obchodu.

"Nemali sme auto, ale blízko bol veľký obchod. Vzali sme kufor a doň sme hádzali cestoviny, pohánku, olej, trvanlivé potraviny. Exmanžel mi volal, aby sme sa zásobili, lebo vypukne chaos," vraví Olha Tanasova. "A bol," dopĺňa ju dcéra Kaťa.

"Každý nakupoval, nikto nevedel, ako dlho to bude trvať, či deň alebo viac."

Prešlo približne 20 dní, kým sa rozhodli, že je na čase odísť. Dočasne, kým sa situácia upokojí. Cestu začala plánovať vtedy len 15-ročná Kaťa. Vraví, že prvé dni prežívala ľahšie ako mama.

"Ja som bola vtedy veľmi vystresovaná, nemohla som spať, triasol sa celý dom," spomína na počiatočné chvíle Olha.

Dcéra našla dobrovoľnícky autobus. Odchádzali len s batohmi na chrbtoch a menšou taškou. Veľké kufre brať nemohli, aby sa do vozidla zmestilo čo najviac ľudí, zbalili len to najnutnejšie. "Doklady, lieky, keby sa cestou niečo stalo, napríklad spadla raketa."

Vzali so sebou aj svojho malého bieleho pudlíka. V ruksaku mala Kaťa ešte krabicu s veľkými africkými slimákmi. Má ich doteraz. Zvieratá aj ruksak, ukazuje naň aj pri našom rozhovore. Ďalšia ich rodina bývala v už okupovaných oblastiach. "Aj keby chceli, nemohli ísť s nami," ozrejmuje Kaťa, ktorá do autobusu nasadla len so svojou mamou.

Išli z Mykolajiva, juhu Ukrajiny, do Odesy. Cesta, ktorá autobusom trvá dve hodiny, im zabrala šesť. A potom boli celú noc na nohách. Strávili ju na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom, kde prestal fungovať program na registráciu odídencov. Boli medzi množstvom ľudí, od ôsmej večer do šiestej rána stáli a čakali, kým program opäť naskočí. "Boli sme unavené, nespali sme dokopy už 48 hodín," loví v pamäti Olha.

Okrem vyčerpania prežívali obavy, Kaťu desila najmä neistota. "Nemali sme ubytovanie. Som taká, že chcem dopredu vedieť, kde budeme žiť, čo budeme jesť. A my sme šli a nevedeli sme, kde budeme a či vôbec niekde budeme," hovorí mladé dievča, ktoré s mamou čítalo aj mnohé správy o tom, ako ľudia utekajúci pred vojnou skončili v sexuálnom otroctve.

Z hranice ich napokon odviezli do tábora pre Ukrajincov v Michalovciach. Strach už mierne opadal, dobrovoľníci im pomáhali s dokladmi, ubytovaním, nosili im čaj, kávu, jedlo.

"Ani som nevedela, že sú ľudia takí dobrí," spomína Olha. Slovensko si vybrali zámerne. "Chceli sme sa vrátiť na Ukrajinu. Cestu sme plánovali tak, aby nebola komplikovaná. Slovensko bolo blízko, deň a sme doma," vysvetľuje Kaťa, ako padla voľba na ich suseda. Zároveň nechceli byť v krajine susediacej s Ruskom alebo Bieloruskom.

V Michalovciach už bolo veľa miesť obsadených, pre psíka bolo hľadanie ubytovania ešte komplikovanejšie. Mladý dobrovoľník začal hľadať inde. Úspešne. Z východu sa čoskoro presúvali na Turiec.

Keď prechádzali Slovenskom do svojho dočasného ubytovania, podľa okolitej scenérie si pomysleli, že sme bohatá krajina. "Videli sme hrady, zámky, záhrady, tu budú žiť asi bohatí ľudia, mysleli sme si," vravia dnes už so smiechom.

Oni sami mierili na miesto, kde sa mali cítiť ako princezné. Aspoň to im prisľúbil slovenský dobrovoľník, ktorý im vybavil ubytovanie. Ocitli sa v niekdajšom renesančnom kaštieli v Diviakoch, v mestskej časti Turčianskych Teplíc. Toto pracovisko Slovenskej národnej knižnice po začatí invázie otvorili pre ukrajinských odídencov. Olha s dcérou v ňom boli ako prvé a tri dni ho mali iba pre seba. Ušli sa im miesta vo veži.

Pomoc a ľudskosť, s akou sa stretli na hraniciach, sa opakovala aj v tomto regióne. "Ľudia nám nosili potraviny, pýtali sa, čo potrebujete, donesieme. Aj staršia pani nám zo svojej malej penzie nakúpila," hovorí matka s dcérou, ktorá sa však bála, že nebude mať toľko peňazí, aby za všetko zaplatili.

"Stále sme čakali, kedy nám príde účet. Na Ukrajine nie sme zvyknuté, aby nám zadarmo pomáhali," spomínajú si. Prvé týždne niesli ťažko. Opustili nielen svoje domovy a zázemie, ale aj spôsob života. Najmä Kaťa bola doma mimoriadne aktívna, plný diár zrazu vystriedali prázdne dni.

"Mala som plány na desať rokov dopredu. A zrazu nič," vraví dievča, ktoré sa venovalo novinárčine, modelingu, má za sebou kurzy líderstva, pôsobenie v mládežníckom parlamente aj roky šermu, s ktorým pred vojnou sekla, aby sa mohla viac sústrediť na školu a svoju budúcnosť. Olha sa na Ukrajine starala najmä o domácnosť. Voľný čas si vypĺňala ručnými prácami, jej výrobky a dekorácie zdobili celý dom, spolu s množstvom rastlín.

"Nebolo mi smutno za nejakou drahou elektronikou. Ale celý čas som myslela, čo tie moje kvietky, čo tie moje mačky, ktoré sme tam nechali," vraví Olha, čo jej zamestnávalo myseľ. V tom čase ešte nevedela, že už si svoje kvietky doma zalievať nebude.

Už sú to viac ako dva roky, čo žijú na Slovensku. Olha pracuje, mladá Kaťa študuje na strednej a plánuje už aj vysokú. Ako čas plynul, obe pochopili, že návrat na Ukrajinu tak skoro nehrozí. A začali si zariaďovať život nanovo úplne od základov. Z Teplíc sa presťahovali do Martina. A v tejto chvíli už vedia povedať, že sa tu cítia ako doma.

"Je to zvláštne. Na Ukrajine sme mali úplne iný život, boli sme zabezpečení. Mali sme peniaze, dom, stabilitu, mohli sme si dopredu plánovať budúcnosť, ale nebola som tam taká šťastná ako teraz," vraví Olha, ktorá si celý život myslela, že chce bývať vo veľkomeste, niekde pri mori, kde je teplo. No pocit domova má práve na Slovensku.

"Ako sa vraví, domov nie je miesto, kde sa narodíš, ale tam, kde sa cítiš dobre. Na Slovensku sa cítime veľmi dobre aj vďaka ľuďom okolo nás," dopĺňa ju Kaťa. Našla si tu priateľa, rovnako ako jej mama.

Vravia, že majú okolo seba ľudí, na ktorých sa vedia spoľahnúť, a ony sú zas pripravené pomôcť a byť tu pre nich, keď bude treba. Celkovo si pochvaľujú kvalitu vzťahov.

"Doteraz si zvykám, aké sú v našom okolí kamarátske rodiny, aké majú medzi sebou dobré vzťahy. Keď je nejaká oslava, tak sa zabávajú všetci spolu, dospelí, deti, na dedine niečo zahrajú," delí sa o svoj postreh Kaťa. Obom sa páči naša krajina, príroda. Kaťa, ktorá vyrastala v rovinatej oblasti pri mori, videla prvýkrát hory vo svojich 15 rokoch, práve počas cesty na Slovensko. Najskôr ukrajinské Karpaty a neskôr naše kopce.

Olha tu mala podľa svojich slov aj prácu snov. Najskôr ako dobrovoľníčka robila v komunitnom centre pre Ukrajincov, kde poskytovali informačnú aj materiálnu pomoc. Neskôr jej ponúkli aj platené miesto a pomáhala tak deťom aj dospelým adaptovať sa. Na starosti mala tvorivé dielne, výlety, exkurzie, aby sa Ukrajinci naučili jazyk. Projekt sa však po čase skončil, a tak hľadala uplatnenie inde.

Keď na tretíkrát poslala upravený životopis, pozvali ju na pohovor a teraz už vyše dvoch mesiacov pracuje v secondhandovom sklade. Fyzicky sa narobí a niekoľko hodín je na nohách, no je spokojná. Kaťa brigáduje, privyrába si aj prekladom a pripravuje sa na maturity. Spolužiaci ju prijali a vychádza s nimi dobre, i keď pozná príbehy iných mladších žiakov, ktorí také dobré skúsenosti ako ona nemajú.

"Ubytovanie mám, prácu mám, lásku mám. Sme zdravé, dcére sa darí. Chcem tu ostať," sumarizuje Olha.

Ako sa môžeme radovať zo života, keď je u nás vojna? Tento vnútorný zápas vedie nejedna Ukrajinka, s ktorou sa Olha s dcérou stretli. "Vnímajú to tak, že si tu nemôžu dovoliť byť šťastní, ak je na Ukrajine zle," zhŕňa ich postoj Olha.

Tá v komunitnom centre robí Ženský klub pre ukrajinské ženy, kde zodpovedá za tvorivé dielne. Ukrajinky, ktoré pred vojnou odišli na Slovensko, tu môžu tráviť voľný čas, porozprávať sa, aby neboli samy. Olha v niektorých tvárach pravidelne vídava smútok.

"Vravím im, keď tu budete smutní a plakať, lepšie na Ukrajine nebude. Snažím sa ich povzbudiť, ukázať im, aká je tu napríklad pekná príroda," hovorí s tým, že aj ony niesli prvé mesiace ťažko, ale neskôr začali hľadať aj pozitíva.

Vypočula si aj výčitky od niektorých svojich krajanov, ako mohli odísť. Jej sestra, naopak, stále opakuje, ako je je rada, že sú aj s dcérou v bezpečí. "Nechcem, aby moja dcéra, ktorá len začala žiť svoj život, neustále cítila vojnu. Chcem, aby bola v bezpečí, aby sa rozvíjala, spoznávala dobrých ľudí. Je nám ľúto, čo sa deje," vraví Olha. "Ale život musí pokračovať, aj u nás, aj u nich," dopĺňa jej slová Katka.

Pýtame sa, aké majú ďalšie sny a plány. "Prvoradý, aby sa skončila vojna," zhodujú sa obe. Katin osobný sen je zmaturovať a dostať sa na vysokú.

"Na Ukrajine sme mali sny a plány na desať rokov dopredu. Ale vojna nás naučila, že sa nemôžeme pozerať až tak ďaleko," reaguje Olha. Teraz už má iba také maličké sny, aby boli s dcérou v bezpečí, zdravé a šťastné.

Kaťa pripomína, prečo k svojim želaniam pristupujú už opatrne. "Teraz ako keby sme sa trošku aj báli svojich snov. Snívali sme o tom, že budeme bývať a študovať v Európe. To sa nám aj splnilo, ale za akú cenu," vraví Kaťa a naráža na to, že za ich odchodom do zahraničia je vojna. "Už musíme svoje želania formulovať konkrétnejšie," dopĺňa.

Aj ony majú osobnú skúsenosť s ľuďmi, ktorí uverili proruskej propagande. Vypočuli si napríklad, ako dostávajú zadarmo potraviny či lieky. "Je nepríjemné, keď si myslia, že Ukrajinci dostávajú všetko a Slováci nič. Na- čo pracuješ, keď máš od Slovenska tristo eur, povedali mi. Od štátu sme dostávali pomoc, ale len na začiatku po príchode," vraví Olha, ktorá sa stretla už aj s vodičom autobusu, ktorý ju chcel vyhodiť z autobusu a zastala sa jej až staršia pani.

Aj v ich okolí sú niektorí proti vyzbrojovaniu Ukrajiny. "Niektorí sú proti vojenskej pomoci, mysliac si, že keď nebudeme posielať zbrane, vojna sa rýchlo skončí. Áno, skončí, ale Rusko obsadí Ukrajinu," konštatuje Olha.

V prvý rok vojny neregistrovali toľko takých reakcií ako teraz. No pozitíva stále prevažujú. "Občas stretávame takých ľudí, ale to nerobí zlú mienku o celej krajine. Veríme, že väčšina je lepšia," vraví Kaťa a jej mama dopĺňa, že všade sa nájdu dobrí aj zlí ľudia a nemajú toľko zlých skúseností, aby sa sťažovali.

"Ja, naopak, rozumiem, že sú už všetci z tej vojny unavení," hovorí Olha, podľa ktorej Slovensko nie je natoľko bohatá krajina, aby mohla stále pomáhať.

"Slováci sú dobrí ľudia," konštatujú. Vedia, že niektorí Ukrajinci majú iné skúsenosti a nepáči sa im tu, či už podmienky, alebo prístup ľudí.

"Možno my to berieme inak, tak vďačne. Kvôli tomu, akí dobrí k nám boli Slováci na začiatku, tak sme dobrí k tejto krajine," objasňuje ich postoj Kaťa. "Chcela by som vyjadriť vďaku vašej úžasnej krajine a vašim dobrým, súcitným ľuďom," uzatvára Olha.